013
RAZ RÁNO NA VEČER
Brieždi sa, prechádzam chladnou krajinou.
Ticho kráča vedľa mňa, mlčky je so mnou.
Rozhovor plynie len vďaka nej,
vďaka tej chvíli večne prítomnej.
Drahá, môj obdiv máš za slová rána,
tá tvoja krutosť prebudiac splín môj
vo vnútri srdca tupo reže, až na kosť,
samota nie je napodiv najväčšia rana.
Prídem až k brehu, kde rieka
svoj domov má. Teší sa, skáče,
že príde večer do mora.
Stojím a čakám, azda mi voda silu dá…
Vzbura je večná, bez márnych prosieb,
prudká, nepokoj srdca zbiera prítoky.
Napokon smutno šepnem bez slov a väzieb:
“Prečo mám trpieť podlé ataky?”
Prichádza večer, tíško na všetko padá,
súmrak sťa balzam poryvy dňa hojí.
Priplával Mesiac, obloha na viečka sadá,
Niekto nás s pokojom noci spojí.
Vydýchnem, úľava príde s ňou.
Možno že práve v noci,
keď v spánku o ničom neviem,
so sebou samým splyniem.
verše zo zbierky Urbi et Orbi 1