Kanclíky samozvaných majiteľov
stavby zvanej svet
na najvyšších poschodiach
človečej priazne čnú
do neba bezostyšne
tešia sa slnku a jasu
možných i nemožných privilégií
a necelebritskí stavači kulís
a každodenní makači
majú akurát oči pre plač
a otrockú slepotu pracovných orgií.
Či nevidíte
že priestor nášho spoločného obydlia
určili len pre tých vyvolených?
Obydliu chýba rovnaký kus pohodlia
pre všetkých nájomníkov úbohých.
Tí vyvolení majú okná obrátené
do záhrad plných kvetov voňavých
ostatní krčia sa
v maštaliach starých otcov
v komôrkach starých materí
čo ponížene slúžili
pánom za deravý groš
iba jarmo a cupot bosých nôh
na snehu
beznádej mrazivú
v mladosti svojej akurát zažili.
Všetko tu máme zas a znova
na vyššej úrovni a o čosi horšie.
Po stáročia sa učíme
keď na to príde
meniť tento svet k lepšiemu
aby sa dalo príjemne bývať
aj tým čo komnaty nové stavajú
a výhľady neustále krajšie hľadajú.
Ale svetu sa mení zakaždým
len jeho falošná nablýskaná fasáda
kým za kulisami je to zlé zlé oplzlé
povedal by som priam
semenisko intríg zmrdnutých
belčov každého nášho sváru
odporná liaheň ľudských zločinov
ktoré nemajú páru.
zo zbierky Urbi et orbi 1