Koľkým si pustil ich vlak
na stretnutia s modlou do studených kostolov
koľkým si blahosklonne spustil závory
Ich ťažké lokomotívy
vagóny plné poznania
múdrych vedomostí i krutých omylov
prefrčali cez križovatky do nesplnených snov
nechal si ich uháňať nebezpečne za tebou
Iba niektorým pootvoril si okná
by uvideli Kráľovstvo tvojich mihalníc
za prenikavého klepotu oceľových koľajníc
A vietor chladný bil ich pritom do ovisnutých líc
Jedného z nich milovaného davom
vyradil si zo súpravy posunul na slepú koľaj
dal si ho priklincovať na nechránenom priecestí
nechal ho zúfalého trčať v utrpení a v beznádeji
porovnateľnej azda len s pádom postreleného vtáka
nechal si ho padnúť na pustú trať prebodli mu bok
a na mieste pádu zvanom Lebka
postaral si sa o jeho nesmrteľnú slávu
Ó ty starý roztržitý prehadzovač výhybiek
prečo tak trýznivo nechávaš jazdiť
naše zmeškané rýchliky začmudenými tunelmi
dlhými čiernymi tunelmi strát súdnosti
žeravými púšťami ľudskej márnosti
Prehoď už prosím výhybky
do Krajiny detskej radosti
a nezištnej lásky dobrých otcov
do Krajiny úžasnej materinskej nehy
a múdrej zhovievavosti starých otcov a mám
tam kde ľudia pozerajú na svet srdcom úprimným
kde ľudia majú šťastie na hrejivé lúče usmiateho slnka
do krajiny z ktorej sa vykľuje raj statočných sŕdc
a kde polia žírne a kypré ako dojčiace prsia
sú vlahé a takmer bez burín
verše zo zbierky Urbi et orbi 2