001
MASKA ANONYMA
Skrývaš sa za svoje pokrytectvo
klameš sa v maske neustále zhovievavého dobráka
Tvoj prihlúply úsmev je samá faloš tak čo už teda
Nastav svoju pravú tvár slnku ledabolo
a vrásky tlmeného strachu sa samy vystrú
vyhladia rokmi pokrivenú krajinu tvojho srdca
Tú svoju zatuchnutú verandu
plnú vlhka z neprestajne studených pivničných múrov
nevyvetráš ani za neviemkoľko mesiacov
snáď sa to podarí niekedy koncom leta
do trištvrte augusta ti bude pripomínať
svojím typickým pachom cisárske konské stajne
Tvoj zjav je výkladná skriňa najtajnejších prianí
zmiešaný s charakterom vlastného ja
čo si dostal kedysi na začiatku do vienka
svoj obraz predostieraš ľahostajnému svetu
ako umelé kvety zo strelnice na prestretý stôl
svoj najprirodzenejší portrét denne vystavuješ
A nikto ti už neverí
Zbabraná cesta na ktorej mala zažiariť tvoja hviezda
sa nikdy neskončí uvedomuješ si to iba hmlisto
vnútorný hlas v tichu poludnia je neomylný
akože inak veď je od Boha
Ak svoj cieľ nedosiahneš teraz na Zemi
dotknúť sa milovaných hviezd
ti tvoja duša bolesťou tela vykúpená dovolí
až keď sa na márny prach premeníš
V hlave lyrika je stále prítomná stopa cynika
nevymaže ju ani prehliadaná a znechutená poetika
narýchlo zbúchaná sklamaná neuznaná
je nemá ako v zasmradenej hučiacej krčme tak
že nepočuť ani zúfalý krik vlastného slova
Zostala sama
A keď sú stoličky hore nohami a poslušne v tichu rána
na stoloch držia vo štvoriciach drevenú stojku
je už neskoro
verše zo zbierky Urbi et Orbi 2
2015
Celá debata | RSS tejto debaty