Michal J. Veronin

016-017

ČO BY SA STALO, KEBY SI PRIŠIEL

Nedal si mu napiť, keď išiel okolo,
nedal si mu najesť, keď hladný bol.
Všetko už spoznal tak, až to bolelo,
pravý Syn boží podľa mňa bol.

V jeden deň, keď naplní sa čas,
na stránkach starých, tam sa to píše,
zostúpi z neba, k ľuďom sa vráti,
bude vraj súdiť…

Keby tak prišiel, najprv sa zľaknem,
prišiel vraj sudca, pred ním si kľaknem.
Možno, že inak všetko sa stane,
podám mu ruku, má teplé dlane?

Ponúknem chleba, sadneme k stolu.
A fľaška vína, tá sa možno tiež nájde.
Poháre cinknú,
priateľské slová hľadáme spolu.

Nemáš kde bývať, ponúknem nocľah.
Na dva dni.
Čas prudko letí, nestíhaš chápať svet,
možno i na tri.

Ty si bol tesár, tak aspoň píšu.
Známy má taký podnik,
stolársku dielňu,
skrinky a stolce každý deň krešú.

Nestíha, robí, zhonu je plno,
ľudí by prijal, aby to stihol.
Skúsim sa spýtať, či by ťa zobral,
musíš sa snažiť, inak bys žobral.

Čo by sa stalo, keby si prišiel,
hlas môjho srdca?
O to sa netráp, bývať tu môžeš,
možno si zvykneš.

Boh ti dá šancu, príde to zhora,
na cestách svojich lásku si nájdeš,
kráľovnú srdca, ten pravý prameň,
studničku čistú, môžeš z nej piť.

Pojmi ju za ruku a On vás spojí.
Ten krásny zväzok, ten za to stojí.
Odídeš spolu s ňou, a keď to stihneš,
vychováš deti, a možno zmúdrieš.

Keď teda prídeš, azda ťa prijmem,
hlas môjho srdca, budem tu stáť.
A až keď prestanú rodiť sa deti,
vtedy ti poviem, tak teraz súď…

zo zbierky Urbi et Orbi 1