Michal J. Veronin

NA ROVNÍKU GALAXIE JE ZLO BEZ PRÍČINY

Hlboký je pád z priazne do temnej ríše zavrhnutia!
Stane sa neodvratným, keď Láska náhle zrodí sestru Nenávisť.

Pliaga odmietania v škrupine ega počne vzdor, tam sa liahne.
Úmysly dobra svedomiu schmatne, požrať dá zlobe vzkypenej,
pochybnej neviestke z tých najspodnejších podlaží ľudskej vášne.
Pýcha a hnev spaľujú žízeň poznania, po ktorej každá duša prahne
a vľúdne povedomie vzájomnosti je náhle zabuchnutá kniha máp.
Je prázdne miesto pri kormidle bytia, je struna prasknutá…

Archa sa kníše na vlnách oceána, stratila svojho kapitána…
Muž cez palubu! Topí sa v mori cínovom, v mori bezprávia,
v ľahostajnosti bez morálky, bez citov ľútosti a vlastných hánb!
Koleso kormidla opustené krúti sa bezmocne, nemá pána,
samo raz tam, samo zas spiatky, neriadi nás, vraždí sviatky.
Paluba korábu vŕzgajúc v čase vlnobitia kníše sa, ticho vzdychá,
ako ten biblický otec na príchod strateného syna trýznivo čaká.
Snáď ešte zrodí sa mu boží vnuk, čo namiesto obety na kríži
chopí sa rukovätí, koleso dejín pomätených opäť spätí,
pirátskej posádke lode spitej kompas a stigmy vráti.

Devastujúce spory nevedúce nikam! Zúfalý pocit!
Len srdcia zlomené, oklamané, preklaté krutou zradou
hľadajú hviezdu Antikrista, pravdu zastierajú strojenosťou,
zvodnými úsmevmi, mamonom, trblietkom majestátu moci.
Hviezda pekiel nás ničí, krásu zhasína, dar lásky, milého slova
od pána Boha výnimočný, falošným svetlom nemilosrdne páli,
LuciFerko Nového veku pravidlá staré mení, dúcha do pahrieb
a v dušiach vyprahnutých len túžba po hviezde vyhasnutej zostáva.

Vynorí sa v nás Nádej života v láske, zakotví Viera v mori pokoja?
Alebo zdarí sa dekadencii túžobný únik do jaskýň, odkiaľ niet návratu?
Či zaleskne sa v oku snaha po zmierení, ten vektor čírej podstaty,
ktorý nám dušu do nebies zakaždým tlačí, keď telo ohnuté je v bázni,
keď v modlitbe ruky prosebne spína, keď na kolenách úctivo kľačí?
Proroctvo toto isto vie. A nepovie v obave, by zlo zas nevyhralo
nad dobrom ako pýr pýchy nad skromným zrnkom pokory.

Tej, ktorá jediná dobrú úrodu dá ti a lásku do ľudských sŕdc vráti,

k oddanosti, tej večne milostivej Božej matke, ťa prinavráti.

• 37/ zo zbierky Urbi et orbi 2