Michal J. Veronin

Žijeme v nekonečnej príbehovej slučke
zloženej z prevzatých i vlastných legiend
z neuveriteľných i čudne povedomých textov
vymyslených aj kruto pravdivých
zrozumiteľných aj do nemoty čítaných
z nápadov vnuknutých Bohom
aj takých prosto bláznivých
hoci tie majú k Nemu takisto blízko
v predstavách ľudstva túto textovú kašu
meníme na vyleštenú virtuálnu skutočnosť
zapamätávanú vo veľkej kronike času

Slučka sa neustále opakuje
a s námahou ťahá za sebou krvavú čiaru
prezývanú dejiny ľudských pokolení
zťažka sa kĺže po hviezdnom prachu
a všetky stopy za sebou rozmazáva

Neustále vychodiac na svetlo božie
genézu kruto zakódovanú opakuje
a ešte sa aj nebezpečne uťahuje
ten obojok máme všetci stále na krku
samozvané excelencie nám robia katov
podstavec guľatý na ktorom stojíme
sa rovnomerne za slnkom otáča
obecenstvo za oponou ukradomky čaká
každú chvíľu sa môžeme zošmyknúť
z nášho čarokrásneho modrého podstavca
až začneme prudko lapať po dychu
príbehová slučka sa uzatvára

Škrtí nás na navretom krku
nahovárame si že to nás škrtí golier
pritesnej majstrovsky vyšívanej košele
zdobenej všemocnými správcami
našich nevlastných majetkov
ušitej na mieru režisérmi
našich pomyselných hlavných úloh
a pošpinenej zostatkami zbytočných úverov
nakoniec keď všetko halí tma purpurová
my odchádzame zo svojich živiacich rolí
zo svojich prácne nahonobených statkov
zrazu sme čírou studenou štatistikou
nehlučne kráčajúcou do záhrobia
poslušne tam zakaždým vchádzame
a kde sa divadelné deje končia bohvie
koniec prináša pokoj všetkým existenciám
tušíme nové pôsobisko kde sa nič nekončí
dráma je dopísaná

záver sľubuje rozuzlenia

nastupuje vytúžená balada večného pokoja
ale ten pokoj mi nedá spávať po celý čas
čo asi tam inde všetky tie duše robia

Príbehová slučka sa znova uvoľňuje
slizká a pomazaná ľudskou krvou
tentoraz ako pupočná šnúra
zase sa s nezadržiteľnou istotou
stále opakuje a opakuje…

zo zbierky Urbi et orbi 1