Michal J. Veronin

Čo také sa stalo, že dobro nad zlom
víťazí iba v rozprávkach?
Prečo sa dejú tie hlúpe deje,
stále sa od seba viac vzďaľujeme,
tu my, proti nám svätá príroda?
Závidím ľuďom, ktorí sa počali a zrodili
v lone prírody, a nikdy sa z nej nevzdialili.
Závidím mužom, ktorí gazdovali na svojom
a cudzie majetky nikdy nechceli,
tým chlapom takým dôstojným,
ako ich vyšľachtené kone v stajniach.
Keď sedliak pracoval od svitu do mrku,
povedľa svojho koníka rodnú hrudu pučil
a mlčiac jeden od druhého božiemu údelu sa učil,
tak vtedy život ako jambické verše plynul.
Dnes kone nezmyselne preháňame po parkúre
cez umelé prekážky za stávkové peniaze,
umelecky kosíme golfové trávniky, polievame ich vodou
a polia stoja ladom, pustnú a zarastajú burinou.
Už necítime silu v svojich svaloch,
ľudské trosky sa váľajú po kanáloch,
diskvalifikuje nás nami vytvorená disharmónia.

Kedysi, keď kráčal ulicou gazda,
alebo rútiac sa na koči plieskal bičom,
poháňal záprah hrdých grošovaných paríp,
vo vzduchu bolo bytostne cítiť chlapskosť,
pre ktorú milovali svojich mužov tisícky žien.
Dnes kráčajú ulicami pochody zvané dúhové,
parády inakých mužov, obscénne ukazovanie zadkov,
vyplazovanie jazykov, homosexuálne bozkávanie,
akýsi navoňaný hnus, nevyrovná sa mu ani konský trus,
neprípustné správanie, bohužiaľ tolerantne akceptované
a väčšinou bezdôvodne a nerozhodne trpené.
A hlas hovoriaci do hlavy: “Človeče, či sa nehanbíš?”,
nepočuť znieť z hlučných tribún,
nad svetom prevzal vládu marazmus a mamon.

Ja čakám v tichu svojho sklamaného srdca
na spravodlivý boží súd,
čakám na chvíľu, keď túto Zem pravda osvieti,
keď každý hriešnik dostane svoj podiel na veci.
Verím, že biblické kone Jeho hnevu
keď príde čas, rozdupú rozprznenú pliagu,
roznesú na kopytách nadvládu obscénneho davu.
A pokým sa tak stane, kupujeme v chrámoch mamonu
béčkové tovary plné éčiek zabalené do umelín
aby sa zdali čerstvé, konzumujeme plody zo skúmaviek
a žírne plodonosné polia neobrobené
čakajú na zlaté ruky hospodára ako neukojená žena.
Spustnuté rieky plné hnedej, červenej a modrej nenávisti
vylievajú sa nám do špinavých ulíc
stále viac a viac a ničia bohapusto
naše egoisticky murované súkromné ulity.
V krvi máme okrem nedostatku imunity
cezmieru tuku, cukru a ťažkých kovov
a naše obézne telá stoja na čoraz viac a viac chorých nohách.

Zdravie nás dávno opustilo, vyčkáva v hlbokej hore,
pri čírom horskom jazere, alebo na konci záhrady,
kde sa už snúbia kultivary s divočinou,
nám sa však najlepšie chronicky unaveným v kresle drieme.
Športovanie už dávno nie je ušľachtilá hra čestných pováh,
potešenie tela aj mysle, víťazstvo bojovného ducha,
ale výnosná práca, nepýtajte sa prečo,
hoci vedeli by vám rozprávať tréneri,
tenisti, hokejisti či futbalisti, márna sláva,
tak často plné vrecká a prázdna hlava
keď treba reprezentovať štát, nielen seba,
častokrát sa to stáva, bojovať za vlasť
nie je otázkou cti, športovec sa vyhovorí,
bolí ho všetko, obnovujú sa staré zranenia,
tí bohatší odchádzajú do daňového raja
a sláva sa tvári akoby nebola poľná tráva…

Morálne rany sa objavujú aj inde,
nehovoriac o lekároch, jednou rukou
prisahajú na Hippokrata a druhou,
škoda reči…

Najnovšie už aj v radoch učiteľov,
nie tých čo vypisujú diplomy a doktoráty,
o tých, že sa dajú kúpiť, je to dávno známe,
ale tých, čo vzdelávajú a vychovávajú naše decká,
za bonboniéru sa dá lepšia známka kúpiť.
Keďže si deti rady osvojujú vzory,
zač taký “kantor” stojí?

Minule som takú správu začul,

dúfam, že prokuratúra ma za to nevyfacká,

že všetky sociálne nekompatibilné kurvy poletia na Mars.

Prečo asi? Je v tom obyčajný kalkul,
na Marse vyplácajú vyššie dávky.

Juj! Ale som si uľavil a bez nadávky.

zo zbierky Urbi et orbi 1