Michal J. Veronin

Často mi pripadá, že čas
neuteká ale skáče, často
cez prekážky v nás.

Čas, to nie je len pohyb,
niet o tom pochýb,
lepkavá bublanina
vo vesmírnom hrnci.

Niekedy mešká, inokedy
príde skoro načas,
najmä keď pozeráš sa zvonku,
stojíš na opačnom konci.

Časy sa menia,
veci sa menia súčasne,
nič na tom svete nie je súčasné.

Naťahujeme čas,
ako kožu na predlaktí,
rýchlosť ho skracuje
a predsa sú to konštanty.

Čas sa raz zastaví, postojí
v mŕtvom bode, otočí sa
a bude plynúť naspäť dozadu.
Je to len fikcia,
alebo paralela odkukaná
z klasických hodinových strojčekov?

Uvidíme, keď budeme vo veku
veľmi starých starčekov.

zo zbierky Urbi et orbi 1