Ach, milá, sľúbila si, dosvedčila,
že budeš navždy moja, aj prisahala.
Aká to antisila v tebe to spôsobila,
že našu lásku v averziu zamenila?
Čo teraz, v tejto chvíli robiť mám,
keď zo srdca ti vulkán hnevu soptí?
Ver, že len seba samu takto strácaš,
pustne ti zhora danej lásky dom,
no a ja, beznádejne zradený a sám,
postávam bezradne opustený v ňom.
Nevera duše,
tisíckrát jej beda…
Asi je stokrát horšia od nevery tela,
no ani jedna, ani druhá sa zakryť nedá.
Zabrániť takejto smrtonosnej skaze,
na to netreba kotol vína, možno nádej,
že láska ukrytá hlboko v duši a pevná viera
krátery ega v srdci, v tom dome našich citov,
ránhojičom Časom je schopná zdolať.
Či nechceš skutočnosť naozaj vidieť,
pre svetskú pýchu, pre nesplnené sny
zhasína nám láska prenádherná,
čaša darovaná…
Naplň ju nehou, nerozbi,
smieš úprimná byť, sama sebou a uvoľnená zamak,
veď nad nami Niekto, čo lásku priehršťami rozdáva,
vidiac nás a našu nepohodu, skutočne asi trpí.
zo zbierky Urbi et Orbi 2
Celá debata | RSS tejto debaty