Michal J. Veronin

Čas nemá čas,

čas nečaká,

už neviem

koľký rok.

Ani dnes nemá čas.

Zas zrýchlil krok,

inak by nevládal

sledovať ten báječný

technologický

pokrok.

Hej, môj čase,

čo by sa stalo,

keby si zvoľnil,

Ľahol si do trávy…

Dali by sme si

ruky za hlavy,

hľadeli na mraky

ktoré nám

dávno zakliali,

až sa z nich vytvoril

hliníkový maník,

drak trojhlavý.

Ale čas stále nič.

Iba sa niekam náhli,

chvíľku nepostojí,

nevníma krásu dní,

pučiacich kvetín,

nevinných detí,

bielych perutí.

Stratené roky, dni,

piesok do hodín

tiež s nami letí.

Vesmírny čas

takticky zrýchlil.

Tempo

je šialené, šialené.

A ja tu trúchlim.

Nedopraje nám

chvíľku voľna.

A ani teraz,

keď prešli sme

už svoje míle,

mučivo túžiaci

obzrieť sa trochu späť,

spatriť znovu čo bolo,

čo v trysku dní

nevidieť,

čas by mal plynúť tak,

ako sa nám

práve chce.

Snáď by to malo byť

právo zákonné.

Ale on stále nie.

Iba sa nám

cez časomieru

fakticky

chechce.

A zmenu

nevníma

iba rab bez IQ

a pažravé ovce.

zo zbierky Urbi et orbi 2