Čas nemá čas,
čas nečaká,
už neviem
koľký rok.
Ani dnes nemá čas.
Zas zrýchlil krok,
inak by nevládal
sledovať ten báječný
technologický
pokrok.
Hej, môj čase,
čo by sa stalo,
keby si zvoľnil,
Ľahol si do trávy…
Dali by sme si
ruky za hlavy,
hľadeli na mraky
ktoré nám
dávno zakliali,
až sa z nich vytvoril
hliníkový maník,
drak trojhlavý.
Ale čas stále nič.
Iba sa niekam náhli,
chvíľku nepostojí,
nevníma krásu dní,
pučiacich kvetín,
nevinných detí,
bielych perutí.
Stratené roky, dni,
piesok do hodín
tiež s nami letí.
Vesmírny čas
takticky zrýchlil.
Tempo
je šialené, šialené.
A ja tu trúchlim.
Nedopraje nám
chvíľku voľna.
A ani teraz,
keď prešli sme
už svoje míle,
mučivo túžiaci
obzrieť sa trochu späť,
spatriť znovu čo bolo,
čo v trysku dní
nevidieť,
čas by mal plynúť tak,
ako sa nám
práve chce.
Snáď by to malo byť
právo zákonné.
Ale on stále nie.
Iba sa nám
cez časomieru
fakticky
chechce.
A zmenu
nevníma
iba rab bez IQ
a pažravé ovce.
zo zbierky Urbi et orbi 2
Celá debata | RSS tejto debaty