Kde majú vtáky svoje cintoríny
kde duše vtákov naveky spočinú
keď peruťami posledný krát zametú
Je ich tak strašne veľa nekonečný kŕdeľ
Cintoríny vtáčie nečakajú nič pietu nijakú
len husté čierne memento mávnutia krídel
všetky tie spevy minulé prievanu hovorí
Kam že len letia splašené duše vtákov
keď už im v pierkach smrteľný vánok
pohrebnú pieseň šuchorí
Keď umiera Majestát strom
hrobček mu kopať netreba
Vyschnutá fosília zo dreva
je ako hrdý pomník kráľa
pokiaľ ho nespília nezotnú
neoddelia korene od kmeňa
nezložia kruto na smutnú zem
Tú svoju čarokrásnu korunu
pánovi času mĺkvo odovzdá
Zabudnuté umreté stromy
sami sebe sú náhrobkom
postojačky tichu načúvajú
až pokým nemo nespadnú
a nevrátia sa naspäť do zeme
To čo sa deje s životodarnou vodou
je mŕtvou mrenou viac než čerstvým pstruhom
kovovým potrubím ventilmi hadicami spútaná
napĺňa ťaživú tmavú celu odsúdeného väzňa
internovaná kadekým kysne v cisternách
nehybná pachuť vody uzatvorenej v PET fľaškách
Nesnívam Jej veličenstvo H2O zahníva a ona…
verte mi ona tam uväznená pomaličky vädne mrie
Keď slobodná je oduševnene zurčí sem a tam
vitalizuje všetkých vôkol seba melódie spieva
energiu vyprahnutým žízniacim do žíl vlieva
Takáto voda nikdy neumiera Je nesmrteľná
Vyviera z prameňa ako zdravý život plynie
a žblnkoce akoby bola naozaj večná
zo zbierky Urbi et Orbi 2
Celá debata | RSS tejto debaty