Michal J. Veronin

Tak ako odpúšťame urážky znenazdajky,

nevedomky,

tak aj my urážame nebadane,

nechcene,

nevieme čo spúšťame,

nevieme akí sme

a nevedia to ani iní o nás,

ani o sebe.

Ľúbime tak, ako je nám zhora dané

a kdesi v nás je zapísané,

že táto ľúbosť je milá Tomu,

kto nám ju dal.

Tá ľúbosť v ľuďoch

je večná, nekonečná,

tak ako láska bez príčiny.

Tak ktorá láska láska je tá pravá,

či tá, čo má v mene odpúšťanie,

alebo tá slepá,

ktorá nikdy nevie, prečo tu je?

Lásku kŕmime láskou,

navečer ju zradenú a poníženú

pochováme do snov…

A každé ráno,

ak to dovolíme,

vo svojom súkromnom Betleheme

ju znova novú porodíme.