Michal J. Veronin

Keď konce sú v koncoch

a stredy nie sú už stredobodom,

zostáva nám len mrazivosť logiky

a plamienky múdrosti zhasínajú.

Vymýšľame si od večnosti svojho boha,

túžby po nesmrteľnosti obliekame do ornátov

tušenia do liturgických právd, nepripúšťajúc,

že duše sa rodia a zomierajú vyzlečené donaha

podľa pôvodného paragrafového znenia

vystrihnutého z dávnych traktátov.

Zaklínači hadov vedia, aká je fantázia skutočná,

keby to nevedeli,

neudržia v rukách dobro každodennosti.

A potom by sme sa stali súčasťou rieky nenávratna.

A ani na chvíľu sa nezachytili brehov života.

Ani pokrútených koreňov poznania.

A blúzniac v ilúziách splynuli by sme s duchom doby

v nekonečných vlnách univerzálneho bytia.

Našťastie ľudské bunky cítia,

že vek je naprojektovaný Prozreteľnosťou

skladajúcou nám piesne o všednosti.

A ona, Glória, česť jej výsosti,

sedí si na obláčiku

s nohami v lavóri s morskou vodou

zohrievanou spaľujúcou túžbou más

po lepšej budúcnosti.

Nemusí robiť nič viac, nič menej,

iba si liečiť plesne.

Žeby bol život iba cesta?

Či pravda tu nie je navždy?

A láska nikdy nezomiera?

Bohvie… a kvasinky tiež….

Zo zbierky Urbi et orbi 2.