Tak ako odpúšťame urážky znenazdajky,
nevedomky,
tak aj my urážame nebadane,
nechcene,
nevieme čo spúšťame,
nevieme akí sme
a nevedia to ani iní o nás,
ani o sebe.
Ľúbime tak, ako je nám zhora dané
a kdesi v nás je zapísané,
že táto ľúbosť je milá Tomu,
kto nám ju dal.
Tá ľúbosť v ľuďoch
je večná, nekonečná,
tak ako láska bez príčiny.
Tak ktorá láska láska je tá pravá,
či tá, čo má v mene odpúšťanie,
alebo tá slepá,
ktorá nikdy nevie, prečo tu je?
Lásku kŕmime láskou,
navečer ju zradenú a poníženú
pochováme do snov…
A každé ráno,
ak to dovolíme,
vo svojom súkromnom Betleheme
ju znova novú porodíme.
Celá debata | RSS tejto debaty