Keď konce sú v koncoch
a stredy nie sú už stredobodom,
zostáva nám len mrazivosť logiky
a plamienky múdrosti zhasínajú.
Vymýšľame si od večnosti svojho boha,
túžby po nesmrteľnosti obliekame do ornátov
tušenia do liturgických právd, nepripúšťajúc,
že duše sa rodia a zomierajú vyzlečené donaha
podľa pôvodného paragrafového znenia
vystrihnutého z dávnych traktátov.
Zaklínači hadov vedia, aká je fantázia skutočná,
keby to nevedeli,
neudržia v rukách dobro každodennosti.
A potom by sme sa stali súčasťou rieky nenávratna.
A ani na chvíľu sa nezachytili brehov života.
Ani pokrútených koreňov poznania.
A blúzniac v ilúziách splynuli by sme s duchom doby
v nekonečných vlnách univerzálneho bytia.
Našťastie ľudské bunky cítia,
že vek je naprojektovaný Prozreteľnosťou
skladajúcou nám piesne o všednosti.
A ona, Glória, česť jej výsosti,
sedí si na obláčiku
s nohami v lavóri s morskou vodou
zohrievanou spaľujúcou túžbou más
po lepšej budúcnosti.
Nemusí robiť nič viac, nič menej,
iba si liečiť plesne.
Žeby bol život iba cesta?
Či pravda tu nie je navždy?
A láska nikdy nezomiera?
Bohvie… a kvasinky tiež….
Zo zbierky Urbi et orbi 2.
Celá debata | RSS tejto debaty